História zásobovania Bratislavy vodou

Tradičným spôsobom zásobovania obyvateľstva vodou pred vybudovaním vodovodu bolo čerpanie vody zo studní. Jedna z najstarších studní na území Bratislavy bola objavená na námestí SNP, v blízkosti dnešného Ministerstva kultúry SR, a pochádza z obdobia Rímskej ríše. Ďalšia významná studňa sa nachádzala v blízkosti Rusoviec, kde ležala Gerulata – vojenská stanica na severnej hranici Rímskej ríše, ktorá pochádza z 1. – 4. storočia n. l.

01_zasobovanie

Verejné zásobovanie pitnou vodou pred vybudovaním vodovodu

Rozmach stredovekej Bratislavy si vyžadoval čoraz intenzívnejšie riešenie problému prístupu obyvateľstva k vode. V polovici 15. storočia vznikla tradícia mestských trhov a s nimi zakladanie verejných studní na námestiach a trhoviskách. Voda sa z nich čerpala ručne pomocou vedra na reťazi alebo háku. Uvedené studne postupne na zásobovanie obyvateľstva nestačili. Asi 800 domov nemalo vlastné studne a ich obyvatelia boli odkázaní na verejné studne, ktorých bolo v tom období veľmi málo – najznámejšie boli na Hlavnom námestí, pri Vydrickej a Michalskej bráne, na Kapitulskej a Zámočníckej ulici. Úžitkovú vodu brali občania z Dunaja a o pitnú neprejavovali veľký záujem, lebo mali víno vynikajúcej povesti a len v obvode hradu 7 pivovarov.

02_fontana

Historická Rolandova fontánana Hlavnom námestí

V 16. storočí sa začala privádzať voda z prameňov Malých Karpát. V tomto období môžeme hovoriť o vzniku prvých jednoduchých vodovodov. Voda sa zachytávala na svahoch, zhromažďovala sa pomocou kanálov vykladaných kamennými dlaždicami do zberných objektov a odtiaľ sa privádzala drevenými a neskôr medenými a olovenými potrubiami do studní a fontán v meste. Pravdepodobne najstarší vodovod bol napojený na prameň na Hlbokej ceste a viedol cez kláštor kapucínov do verejnej studne na Hurbanovom námestí. Zo 16. storočia pochádza vodovod z Kalvárie a Hlbokej cesty, ktorý zásoboval verejné studne na Hlavnom, Františkánskom a Rybnom námestí. V 17. storočí bol postavený vodovod z Búdkovej cesty do Primaciálneho letohrádku terajšej divíznej nemocnice na Kniežacom námestí. Všetky tieto vodovody fungovali ako gravitačné.

V roku 1788 nariadil cisár Jozef II. „raz a navždy venovať peňažné čiastky pre potrebu mesta Prešporka na údržbu a opravu potrubí privádzajúcich vodu z hôr“. Osobitnou kapitolou je zásobovanie Bratislavského hradu. Voda sa sem najprv dopravovala cisternou, neskôr – v roku 1434 – dal cisár Žigmund Luxemburský vybudovať hradnú studňu s priemerom 1,75 m a hĺbkou 66 m. Za vlády Márie Terézie sa uskutočnila rekonštrukcia hradu, súčasťou ktorej bola aj výstavba samostatného vodovodu pre hrad podľa návrhu Jána Wolfganga Kempelena, bratislavského rodáka, mechanika a vynálezcu. Vodovod bol zásobovaný zo studne na brehu Dunaja. Tlakové čerpadlá, poháňané koňmi, čerpali vodu zo studne medenými potrubiami až do výšky 70 m. Kapacita vodovodu bola jedno vedro vody za približne 1,5 minúty. Toto dômyselné zariadenie bolo v prevádzke 125 rokov a zrušili ho až v súvislosti s pripojením objektov na mestský vodovod.

V druhej polovici 19. storočia malo mesto asi 50 000 obyvateľov a približne 1200 studní. Verejné studne a fontány však už nestačili pokryť potrebu pitnej a úžitkovej vody. Myšlienkou postaviť definitívny celomestský vodovod a vybudovať vodáreň sa zaoberala mestská rada už od roku 1868. V roku 1882 vykopala pražská firma C. Corté a spol. pokusnú studňu na ostrove Sihoť medzi Devínom a Bratislavou ako navrhovaný zdroj vody pre mesto. Voda mala veľmi priaznivé kvalitatívno-kvantitatívne vlastnosti, preto v auguste 1884 začala výstavba vodovodu a vo februári 1886 bol vodovod uvedený do prevádzky. Vodáreň prevzala Rakúska vodárenská spoločnosť. Keďže podnik veľmi dobre prosperoval, rozhodla sa bratislavská mestská rada odkúpiť vodárenské zariadenie. To sa stalo 1. februára 1894, odkedy je vodáreň vo vlastníctve mesta Bratislavy. Kúpna cena bola 2 227 542,78 korún.

Po odkúpení mestom bola vodáreň organizačne spojená s mestskou plynárňou, s ktorou zotrvala v spoločnom mestskom podniku až do roku 1942. Pôvodné zariadenie bratislavského vodovodu pozostávalo z kopanej spúšťanej studne s priemerom 250 cm, násoskového liatinového potrubia s priemerom 400 mm, čerpacej stanice v Karlovej Vsi s dvoma piestovými parnými čerpadlami s výkonom 35 l/s, výtlačného liatinového potrubia a koncového vodojemu na Oslom vrchu s objemom 3 000 m3.

03_potrubie

Pokládka vodovodného potrubia na dunajskom nábreží, 1928

V roku 1886 žilo v Bratislave asi 50 tisíc obyvateľov a denná priemerná dodávka vody bola 1095,9 m3 . Na obyvateľa pripadalo teda vyše 20 l denne. Nároky na dodávku vody sa každoročne zvyšovali. V roku 1895 došlo k prvému rozšíreniu výkonu čerpacej stanice. Podľa vlastného projektu vyrobila a dodala firma Prager Maschinenbau Actien-Gessellschaft tretie piestové čerpadlo. Už v roku 1906 uviedli do prevádzky druhú studňu na vodnom zdroji ostrova Sihoť, ktorá bola v prevádzke až do roku 1966.

Po dlhšom schvaľovacom konaní sa v roku 1910 prikročilo k rozsiahlemu rozšíreniu zariadenia verejného vodovodu. Na ostrove Sihoť bola postavená predčerpacia stanica s elektrickými čerpadlami. Objekt je v prevádzke doteraz a vidieť ho z Devínskej cesty. Pod ramenom Dunaja bol vybudovaný priechodný betónový tunel s dvoma potrubiami profilu 350 mm. Tunel je dodnes funkčný a potrubia sú v prevádzke.

Medzivojnové obdobie prinieslo rozsiahlu investičnú činnosť vo vodárni. Bola rozšírená hlavná čerpacia stanica v Karlovej Vsi (1924 – 1925), bol postavený vodojem na Podkolibskej ceste (1929 – 1930) s obsahom 3600 m3, druhá predčerpacia stanica na ostrove Sihoť (1931 – 1933), dve nové spúšťané studne (1925, 1930) a transformačná stanica v Karlovej Vsi (1933).

Pri prechode frontu cez Bratislavu počas druhej svetovej vojny neutrpela vodáreň žiadnu podstatnú škodu na svojich zariadeniach, okrem na mnohých miestach rozbitého pouličného potrubia, a preto mohla byť prevádzka vodárne ihneď obnovená. Vodáreň bola prvým podnikom v Bratislave, ktorý už 6. apríla obnovil prevádzku.

Po roku 1945 prežívalo mesto búrlivý rozvoj. Budovanie priemyslu a veľký rast bytovej výstavby boli hlavnými faktormi, ktoré spôsobili mohutný rast spotreby vody. Pre porovnanie, vodovodná sieť v roku 1945 merala 183 km, v roku 1965 mala už 435 km a 109 km vodovodných prípojok.

Dňa 1.1. 1949 bol mestský podnik pretvorený na komunálny podnik. V roku 1951 sa stala vodáreň zložkou Krajskej vodohospodárskej služby. Po ďalšej reorganizácii bola táto premenovaná na Západoslovenské vodárne a kanalizácie a v roku 1955 na Krajskú správu zásobovania vodou a kanalizácií. V roku 1960 sa vodáreň opäť vrátila k mestu ako Vodohospodárska správa mesta Bratislavy, ktorá bola rozpočtovou organizáciou Mestského národného výboru v Bratislave. Podnik s názvom Vodárne a kanalizácie Bratislava bol zriadený 1.1.1967. V roku 2003 bol štátny podnik sprivatizovaný a pretransformovaný na akciovú spoločnosť s názvom Bratislavská vodárenská spoločnosť, ktorá existuje dodnes.

História vývoja kanalizácie mesta Bratislavy

Pred začatím budovania kanalizácie sa v Bratislave na odvádzanie povrchových a splaškových vôd z najhustejšie zastavanej časti mesta používali stoky z kamenného alebo tehlového muriva.

04_cistenie

Manuálne čistenie kanalizácie

S výstavbou kanalizácie sa začalo v roku 1903, kedy sa začali budovať prvé kanalizačné zberače. V roku 1913 dosiahla verejná kanalizačná sieť celkovú dĺžku 53 km a do roku 1938 ďalším postupným rozširovaním 120 km.

Každoročné čistenie kanalizácie sa robilo ručne lopatou do vozíku, ktorý sa pristavil k revíznej šachte, odkiaľ sa materiál vyťahoval pomocou vedra na povrch. Robotníci si pri čistiacich prácach svietili sviečkami alebo petrolejovými lampami, neskôr akumulátorovými lampami.

Po vojne sa v roku 1947 prikročilo k rozšíreniu kanalizácie vo východnej oblasti – vybudovala sa sústava zberačov „C“. Hlavný zberač bol napojený na otvorené Mlynské rameno. V roku 1958 sa začalo s rozsiahlou výstavbou verejnej kanalizačnej siete. Bola riešená hlavne otázka odkanalizovania ďalšej sídliskovej výstavby, odstránenie nevyhovujúcej kanalizácie a zvýšenie celkovej kapacity kanalizácie. V roku 1967 dosiahla celková dĺžka verejnej kanalizačnej siete 341 km.

Súčasná verejná kanalizácia v Bratislave je vybudovaná jednotným systémom, ktorým sú odvádzané splaškové aj dažďové vody z územia mesta do recipientov Dunaj, Malý Dunaj a Mláka. Bratislavská vodárenská spoločnosť dnes prevádzkuje 1 166 km kanalizačnej siete a takmer 220 km kanalizačných prípojok. Na verejnú kanalizáciu je na území pôsobnosti BVS napojených 98,36 % obyvateľstva, čo je najvyšší počet na Slovensku.

Pridelené podniky

Mestská vodáreň v Bratislave počas svojej existencie nezabezpečovala len zásobovanie pitnouvodou a odkanalizovanie mesta, ale aj niektoré ďalšie služby pre občanov mesta. Prevádzkovala továreň na výrobu ľadu (Ľadová továreň na Trnavskej ceste a Podhradskom námestí), spravovala dunajský prievoz medzi bratislavským a petržalským brehom (známy pod názvom Propeler), Ľudové kúpele na Kollárovom námestí, Letné kúpalisko na ul. Odbojárov a od roku 1940 aj Zimný štadión. V priebehu niekoľkých rokov po vojne väčšina týchto prevádzok prešla pod správu iných mestských podnikov.

05_propeller

Dunajský prievoz Propeler

Použitá literatúra:

Kriš, J. – Hélia, P. – Kvetan, J. – Karacsóny, V.: 120 rokov bratislavskej vodárne, 1886-2006, Bratislavská vodárenská spoločnosť, 2006
Kolektív autorov: 100 rokov vodárne v Bratislave, 1886 – 1986, Vodárne a kanalizácie mesta Bratislava, 1986